KÝM NEBUDETE AKO DETI...

            Jedna rehoľná sestra spoznala na modlitbovom stretnutí kňaza, ktorý prechádzal ťažkou krízou viery. Pomýšľal na to, že sa vzdá svojho kňazstva. Sestra rozmýšľala, ako mu pomôcť. Dostala nápad: poprosila svojich prváčikov, aby sa zaňho modlili. Deti okamžite súhlasili a dokonca sa rozhodli, že kňazovi napíšu. Ale sestrička im nepovedala o jeho kríze viery, iba ich vyzvala, aby sa modlili za jeho uzdravenie. Deti si preto mysleli, že je chorý alebo že mal nehodu. Preto ich listy a maľby ho znázorňovali v posteli, s nohou v dlahe a s obväzmi okolo hlavy.

            O niekoľko mesiacov ich kňaz prišiel pozrieť. Mal so sebou listy od detí a obrovské vrecko cukríkov, čo sa, samozrejme, deťom páčilo. Porozprával im, že prežil ťažké obdobie, počas ktorého sa prestal zhovárať s Ježišom. Ale vďaka ich modlitbám a listom zostane naďalej kňazom a s Ježišom je opäť priateľom.

           Sestre neskôr povedal, že zvlášť ho oslovil list dievčatka, ktoré mu napísalo: „Viem, že nemôžeš teraz robiť to, čo Ježiš práve od teba chce, lebo si chorý. No my sme prosili Ježiša, aby ti pomohol. Pre neho si niekým celkom výnimočným. Vieme, že Ježiš ťa uzdraví. Potrebujeme ťa a máme ťa radi. Dúfame, že nás navštíviš, keď sa budeš mať lepšie.“ Kňaz po prečítaní týchto riadkov povedal: „Toto dieťa chápe, čo znamená moje kňazstvo.“

            Modlitba detí má osobitnú moc nad Srdcom Boha. M. Quoist to vyjadril slovami:

             „Mám rád deti, vraví Ježiš, lebo môj obraz v sebe neskalili. Neskrivili moju tvár, sú nové, čisté, bez poškvrny. Vidím sa v nich, keď sa k nim s láskou skláňam.

            Mám rád deti – každého veku a všetkých farieb – aj scvrknuté, zvráskavené, zhrbené a sivobradé, ale deti... chcem, aby ste im boli podobní... Nešťastím dospelých totiž je, že si myslia, že už celkom dospeli.“